Modelové stanovenie perspektivity dobre vyvinutých priepastí v Slovenskom krase

X-krát, keď sme v SK Drienka uvažovali o perspektivite ďalšieho postupu v priepastiach so suťovou zátkou ako dnom, uvažovali sme, koľko tam toho je. Oplatí sa kopať, neoplatí, oplatí, neoplatí...? V nasledujúcich riadkoch budem rozoberať takýto model na príklade Vykopanej priepasti (descr. Hradecký et al. 1974; Havlíček et Vojíř 1984) na Dolnom vrchu - učebnici, v ktorej sa nachádzajú pravdepodobne všetky vývojové štádia vertikál. Bez spolupráce makačov z SK Drienka - Fera "Ferä" Horčíka, Roba Staňa, Dušana "Szakácsmester" Vacka, Maťa "Máťu" Horčíka, Tibiho "Átmazható" Máté, Zoliho "Technikus" Jerga (Speleo Rožňava), Maroša "Máru" Chovanca a troch Vackovie dám - by boli nasledujúce riadky iba zahmlenou víziou.

Dôveryhodnosť akýchkoľvek záverov (konštatovaní) je priamo úmerná počtu pokusov (resp. množstva skúseností), z ktorých vychádzajú. Napriek tomu, vzhľadom na to, že evolúcia prevažnej väčšiny priepastí v Slovenskom krase je aspoň v základných princípoch analogická, budem vychádzať z jediného modelu.

Na Dolnom vrchu a na Silickej planine sme v roku 1997 "vyrobili" niekoľko nových priepastí vlastnou metódou otvárania iniciálnych depresií (descr. Lešinský 1997; part. Kósa 1971 /?/). Prolongácia z dna už otvorenej priepasti je však niečo úplne iné, i keď spoločný prvok tu predsa je - logika. A tá prišla vhod predovšetkým pri riešení základnej otázky: akú mocnosť má zával tvoriaci dno priepasti?
Pri úvahách o mocnosti závalu, resp. sedimentu vychádzam z troch základných logických princípov:

1. suťová zátka je v drvivej prevahe autochtónneho pôvodu, t. j. tvoria ju naakumlované časti prekorodovaného stropu ešte z iniciálneho štádia priepasti a odvetrané časti stien (part. sensu Kósa 1971 a ďalší)
2. takmer nijaká priepasť nekončí závalom; skoro každá má pokračovanie, hoci s rôznym stupňom priechodnosti (part. Müller et Sárváry 1971)
3. medzi mocnosťou (množstvom) závalu a rozmermi ústia, či priestorov pod ním existuje korelácia (auct. Kósa 1971, p. 72; part. Lešinský 1997, p. 21)

Ďalší postup je už praktický. Využili sme lano, Erdősovo vrece, bežné pracovné nástroje a vlastnú energiu. V ďalšom rozvediem vyššie uvedené.

Kvôli tomu, aby tieto riadky mali praktický zmysel, znásilním pojem priepasť a zúžim ho na otvorenú, dobre vyvinutú (sensu Kósa 1971, p. 69) vertikálnu dutinu. Všeobecne sa predpokladá, že veľká časť priepastí sa vyvíja väčšinou na tektonických puklinách zdola korozívnou činnosťou vertikálne cirkulujúcej vody (sec. Erdős et Lysenko 1965; Müller et Sárváry 1971, p. 69; Bella 1994). V určitej fáze sa vyvíjajúca sa dutina (zatiaľ na povrch neotvorená) dostáva vo vrchných častiach do štádia, keď ju od povrchu delí nie hrubá vrstva horniny. Do tejto strechy postupne zateká (evidentné napr. v Priepasti Malá Brázda, či v Medvedej priepasti; Silická planina) a nečudo, že jedného pekného dňa sa strecha zrúti (auct. Kósa 1971, p. 69). Kam inam - dolu. Gravitácia. Predpokladajme zúžený profil šachty ( viď schému) v istej hĺbke (napr. - 6 m), alebo iné morfologické špecifikum. Mohutnejšie časti prekorodovaného stropu (balvany a bloky) sa v ňom zaseknú a 1. časť zátky primárneho dna je na svete. Kamene, zosunutý drobnozrný sediment (hlina) a splaveniny (drevo, kosti) pekne vyšpárujú prvotnú zátku. Následne sa môže vytvoriť sekundárna až n-tá zátka, prevažne v smere k ústiu. Pri tvorbe dna zohraje svoju úlohu i materiál, ktorý sa rôznymi mechanizmami dostáva do priepasti z jej okolia, prirátajme i deštruovanú pôvodnú úroveň ústia a prirodzené dôsledky denudácie. Okrem procesu akumlácie prebieha v priepastiach proces odnosu, a to predovšetkým v strednej časti (sensu Lysenko 1974, p. 11).

Už som sa zmienil o tom, ako môže vo väčšine prípadov dno vzniknúť. Môže mať rôznu povahu. V zásade je jeho charakter trochu odlišný od zátky, ktorá vytvára iniciálnu depresiu. Tú väčšinou tvorí mocná vrstva splaveného hlinitého sedimentu a odkorodované, dokonca v malej miere aj odvetrané časti masívu. Výplň dna už otvorenej priepasti tvorí prevažne zmes zvetralín (ostrohranná suť), ktorá je dôsledkom rútenia. Odkorodovaného materiálu je minimum. Tento mechanizmus rozširovania priestoru v profile koróziou sa uplatňuje skôr v iniciálnom štádiu vývoja vertikálnych typov jaskýň (napr. K. priepasť Zuzana, Dolný vrch; Priepasť Hlinoš II - Bratská, Dolný vrch). V každom prípade je dno dverami do ďalšej izby, ku ktorej však málokedy máme kľúč a preto ich musíme vyraziť. Môže vzniknúť niekoľko alternatív "prečo" práve tam tie dvere sú, kde sú. Rozuzlenie je často v morfológii priestorov priepasti. Uvediem niektoré možnosti:

• zúžený profil (schéma Vykopanej priepasti)
• zúženie do pukliny s rôznym stupňom prieleznosti
• špecifický tvar pôdorysu (zvlnenie stien)
• náhla zmena morfológie (koleno, rúra sine descr.)
• mohutné rútenie (zväčša trvalo naruší charakter priestorov)
• skalný most (vetvenie šachty a ppd.)

Špecifický prípad, ktorý by sa vymykal z diskutovanej kategórie je skalné dno s pokračovaním v okne.

Naším cieľom je prekonať zátku a dostať sa podľa možnosti ďalej. Osobne si myslím, že každá zátka je prekopateľná, závisí len na množstve energie a času, aké efektívne bude naše snaženie. Analogicky s vyššie uvedeným som sa zamyslel nad možným vývojom Vykopanej priepasti na Dolnom vrchu a desiatok ďalších priepastí, ktoré mi poslúžili pri porovnávaní.

1. vecou, ktorú si všímam, je puklina
   • priepasti, ktorých ústie je založené na krížení puklín deponujú mohutnejšiu zátku, pretože zvetrávanie stien a následné vypadávanie materiálu sa väčšinou rodí v porušených zónach - zväčša vyžadujú veľa energie na prolongáciu a zložitejšie pomôcky
   • ústie založené na jedej pukline evokuje menšiu svetlosť vstupných priestorov a často i zúženie na hranici prieleznosti - výhodný prípad pre prolongáciu
   • tektonika ústia nemusí byť súhlasná s tektonikou hlavnej časti jaskyne - priestory sa nemusia nachádzať pod zátkou ale v boku niektorej zo stien, preto treba podľa možnosti vyberať celý profil (náročné na čas)
2. zaujímajú ma rozmery ústia
   • a teda vývojové štádium priepasti; rozmerné ústia svedčia o jej senilite a často o krížení porúch, ktoré ju geneticky predisponovali. Menšie ústia, ktoré sú akurát preleziteľné, sú výzvou pre chopenie sa náradia, pokiaľ sú priaznivé i ostatné podmienky
3. odhadnem štádium vývoja
   • viac-menej kompaktibilita stien v ústí a pod ním svedčí o stupni zvetrávania jaskyne. Čím kompaktnejšia stena, tým menšie rútenie, a tým menej rezíduí rútenia. Pozor! Efektné sintrové formy môžu stupeň rozrušenia masívu skrývať. Zavádzajú.
4. zhodnotím charakter stien pod ústím
   • zasintrované steny (zvetralé náteky) svedčia o štádiu, ktoré má blízko k senilite. Senilné jaskyne sú na prolongáciu náročné. Postup na dne nie je nemožný, ale vyžaduje dávku šťastia.

Poznámka: všetky tieto kritéria sme spolu s M. Horčíkom (taktiež SK Drienka) sledovali aj vo Vykopanej priepasti. Po zhodnotení sme si vytipovali dve miesta na prolongáciu. V obidvoch prípadoch sa predpoklady potvrdili. Za 1 akciu sa ďalšej výprave (F. Horčík, R. Staňo, D. Vacek a G. Lešinský) podarilo v týchto miestach prekopať. V jednom prípade bol otvor (viď "rúra" v schéme) neprielezný. Kameň však padá ďalej do cca - 15-20 m. Úžinou sa podarilo dostať do tzv. kaplnky, pod ktorou počuť do rúry vhodený kameň. V súčasnosti sa prolonguje kaplnka. Dominantným faktorom, ktorý determinoval sekundárnu zátku, bolo zúženie profilu.
Celkové hodnotenie perspektivity a jeho zhrnutie je možné prezentovať takto: skúsenosti poukazujú na to, že najvýhodnejšia prolongácia (z hľadiska množstva času, energie, náročnosti pomôcok ap.) sa dá zrealizovať v tých už otvorených priepastiach, ktoré vykazujú jednoduchú tektonickú predispozíciu ústia, ústie do 1m2, málo svetlý profil v mieste prolongácie (do 2 m2), kompaktný masív stien, neprítomnosť sintrového krytu, kríženie s paralelnou dislokáciou (ktorú naznačuje obnažená satelitná depresia) mimo samotného ústia (náčrt pôdorys. sit. Priepastí Medzi Dubmi I,II) a zmiešaný charakter zátky (kamenitá, balvanovitá suť a hlina).
Poznámka: Sárváry (commun. anno 1997) odporúča prolongovať priepasť, resp. hľadať pokračovanie v podobe ďalšej, hlbšej šachty a to v smere ku dnu závrtu (afirmatívne napr. Priepasť Hlinoš, Dolný vrch; inafirmatívne napr. Lácova priepasť, Dolný vrch; Nová Muflónia priepasť, Plešivecká planina).

V súvislosti so Slovenským krasom som sa viackrát stretol s názorom aj jaskyniarov, že priepasti zahadzovali pastieri zámerne, aby im tam nepadal dobytok, alebo aby zväčšili využiteľnú plochu pastvín. Preto vraj na Jasovskej planine vertikály takmer nie sú. V takom prípade by sme si s logikou, pokiaľ ide o suťovité dno, sotva pomohli. Osobne to však považujem za nezmysel. Kto by venoval kopu drahocenného času a energie na zbieranie sutiny po okolí, jej nosenie k ústiu a postupné zhadzovanie. Nakoniec, skúste si zdvihnúť jeden taký škrap a odniesť ho na 20 metrov a spraviť to stovky krát. Priepasti s veľkým ústím, ktoré mohli podobné obavy pastierov vzbudzovať, sú zväčša hlboké a nezahádzali by ste ich ani za celý život. Nakoniec, aj okolo Zvonice by tí najväčší pesimisti postavili za dva dni drôtenú či kolovú ohradu. Na Silickej planine sú doteraz. A pokiaľ ide o pastviny, na Dolnom vrchu a Silickej planine kvôli zväčšeniu ich plochy sústredili skaly do akumulačných pásov (Batar rét, Bukový vrch ap.). Nepotrebovali k tomu žiadnu priepasť. Ľudia predsa neboli hlupáci. Nakoniec, či už pred sto, alebo tisíc rokmi, mali na rozdiel od nás problém prežiť. A prežiť, znamenalo efektívne využiť čas. Priepasti s najväčšou pravdepodobnosťou nezasypovali. Výnimku tvoria novodobí pomätenci, ktorí komunálnym a poľnohospodárskym odpadom zaviezli viacero lokalít.

BELLA, P.: Genetické typy jaskynných priestorov Západných Karpát. In: Slovenský kras, XXXII, ROSA-SMOPaJ, Liptovský Mikuláš, 1994, p. 4, 5, 9
ERDÖS, M. et LYSENKO, V.: Výzkum propastí jižní části Plešivecké planiny. Československý kras, 17, NČAV, Praha, 1965, pp. 59-72
HAVLÍČEK, D. et VOJÍŘ, V.: Speleologický průzkum Dolného vrchu. In: Slovenský kras, XXII, Osveta-MSK, Liptovský Mikuláš, 1984, p. 232
HRADECKÝ et al.: Propasti planiny Dolný vrch ve Slovenském krasu. In: Československý kras, 26, Academia, Praha, 1974, p. 73
KÓSA, A.: Stages in the development of potholes on the Alsóhegy plateau (Bódvaszilas, North Hungary). Karszt és Barlangkutatás, VI., 1968 - 1971, Budapest, 1971, pp. 69-78
LEŠINSKÝ, G.: Depresia v krase - inšpirácia pre nespokojných. Spravodaj SSS, 4/1997, pp. 19-23
LYSENKO, V. et al: Dolný vrch-Vecsembükk, 1974, Záverečná zpráva. KS SSOPK TIS, Praha, 1974
MÜLLER, P. et SÁRVÁRY, I.: Pure Corrosive Model of the Development of vertical Karst - Shafts. IGU (E. R. C), Symposium on Karst - Morphogenesis, Hungary, 1971, pp. 1-12 mnscr.