Jaskyňa Mníchova diera (Košická kotlina, Medzevská pahorkatina)

Gabriel Lešinský - Kamil Bukovský

Názov jaskyne: Jaskyňa Mníchova diera
Synonymá: (Pap verem /auct. Stibrányi sr., in verb./, Barát lyuk /Bárta 1984, p.250/, Dymová jaskyňa /Erdös 1975, p.37, 1990, p.61/) IČO: JP-39 (Erdös 1975, p.37, 1990, p.61, Kladiva et al. verzia 1999)
Nadmorská výška: 226 m n. m. (barometrický výškomer Thommen B4)
Dĺžka polygónového ťahu: 83.8 m
Celková denivelácia: 10.2 m
Rozpätie: S-J: 12.2 m, V-Z: 20.7 m
Uzavretý okruh: 1
Počet stabilizovaných meračských bodov: 27
Zamerané: banskou meracou závesnou súpravou
Prolongácia: OS Košice-Jasov, SK Neandertál-Moldava nad Bodvou

Jaskyňa sa nachádza priamo v intraviláne Moldavy nad Bodvou vo svahu vápencovej stráne Hazalutov na západnom okraji starého mesta. Vchod je situovaný tesne pod okrajom dnes sedimentami prikrytej krasovej kryhy v nadm. v. 226 m n. m., v smere 267° a vzdialenosti 140 m od kóty 207 m n. m. Kóta sa nachádza priamo za areálom nemocnice (ZM 10). Súradnice jaskyne vo vlastnej sieti: (0 v SV rohu, os x východný, os y severný okraj sekčného listu ZM 10): 332 mm resp. 60 mm. Svah je porastený vzrastlými borovicami a krovitou etážou (Lešinský verzia 1999, in prep.)

Literárne údaje o jaskyni sú kusé. Plán jaskyne sme doteraz v literárnych zdrojoch nezaznamenali. História lokality sa obmedzuje skôr na údaje od PhMr. Gustáva Stibrányiho, ktoré sa šíria ústnym podaním medzi miestnymi jaskyniarmi. Jaskyňu údajne v minulosti obýval premonštrátsky mních, z čoho vznikolo i maďarské pomenovanie Pap verem - Mníchova diera. V literatúre sa zmienka o jaskyni objavuje v turistickom sprievodcovi (Stárka et Blaha 1956, p. 28) a rovnako bez bližších údajov aj v českej speleologickej literatúre (Himmel 1963, p. 14). Pravdepodobne miestneho pôvodu je názov Barát lyuk (Bárta 1984, p. 250). Erdös (1975, p. 37-38) mylne podáva názov jaskyne - Dymová a hoci Mníchovu dieru jednoducho, ale dobre lokalizuje, popis priestorov z neznámych dôvodov patrí skutočnej Dymovej jaskyni (Füst lyuk resp. Tinta füzö). Neskôr (Erdös 1990, p. 61) udáva opravené údaje a napriek informáciám o objave ďalších, dovtedy neznámych partií, odvoláva sa na pôvodnú dĺžku jaskyne 22 m. Holúbek et Bella (verzia 1999, in prep.) uvádza už dĺžku jaskyne 60 m a hĺbku 24 m /Erdös 1990, p. 61/ (dnes neaktuálna, asi komín nad Zrúteným dómom - studňa /dnes zasypaná/).

Pôvodný ťah jaskyne (známe priestory do roku 1987) siahal po Jedáleň a zahŕňal i časť Meandra. V roku 1987 sa o jaskyňu začali zaujímať jaskyniari z vtedajšej OS Košice-Jasov. Pustili sa do prolongačných prác prehlbovaním dnes už zasypanej "studne" (vtedy cca - 6-8 m), pričom otvorili dnes zasypanú Komáriu sieň ako aj kapsy na Meander. Odstránením závalu odkryli i priestory Jedálne . Práve Jedáleň sa stala východiskovým bodom, odkiaľ v roku 1990 prenikli Spojovacím komínom na 1. poschodie do Zrúteného dómu. Tieto partie nedosahovali pre mocnosť sedimentov svetlosť ani 1, 5 m. Takmer celý dóm bol následne sedimentov umelo zbavený. Za balvanom (Extrém) sa neskôr ukončili všetky práce kvôli kritickosti priestorov tvorených takmer výhradne mohutným závalom nevyjasnenej genézy. Pracovná aktivita sa koncentrovala do Meandra, ktorý bol takmer v celom profile vyplnený sedimentami a výška k stropu dosahovala cca iba 0,3 m. Dnes je Meander spriechodnený. V roku 1992 sa prepojili priestory Extrému a Meandra, čím sa vlastne vytvoril uzavretý okruh. Ochranný uzáver vo vchode bol osadený v roku 1993 a mal zabrániť poškodeniu jaskyne i ohrozeniu zdravia miestnych obyvateľov. Prvý náčrt už "vykopanej" jaskyne vyhotovil v roku 1992 Kamil Bukovský a odovzdal ho P. Bellovi zo SMOPaJ v Liptovskom Mikuláši.

Jaskyňa má zatiaľ dve podlažia a s povrchom komunikuje závalom znepriechodnenými komínmi. Do jaskyne sa vstupuje cez ochranné mreže. Vstupná chodba má dostatočnú svetlosť pre vzpriamenú chôdzu a vetví sa za m. b. 2, kde sa nachádza mohutný výstupok obkorodovaného masívu. Vetva medzi m. b. 25-27 (Hniezdo) má meandrovitý charakter, jemne stúpa, pričom sa v závere zužuje a uzatvára koncovým balvanovitým závalom. Výška stropu ku koncu chodby vzhľadom k počve rastie. Najmohutnejším priestorom je Veľký komín, ktorý tvorí vyše 6 m vysoký dómovitý priestor zakončený komínom prepojeným s povrchom. Pôvodný ráz tejto časti je modifikovaný - pôvodná studňa je dnes zasypaná. Za ňou sa jaskyňa opäť vetví na vetvu Jedálne a vetvu Meandra. Ústredným priestorom "prízemia" je Jedáleň, na ktorej sa korozívne procesy uplatnili asi najviac. Spojovacím komínom , ktorý je klasicky obojsmerne zleziteľný, je Jedáleň prepojená z 1. poschodím - tzv. Zrúteným dómom. Z neho vybiehajú dve slepé vetvy (Jarkina chodba, Slepá chodba) uzavreté sedimentami. Charakter l. poschodia spestrujú dva komínovité chodby (Biele komíny I. a II.) a predovšetkým partie Za balvanom (Extrém), ktoré sú vytvorené v mohutnom závale blokov. Tu sa nachádza pri m. b. 17 úzke prepojenie vetvy Meandra a 1. poschodia. Až po m. b. 18 tvorí strop úzkej, prudko klesajúcej chodby opäť zával. Tá sa takmer pravouhlo stáča do samotného Meandra, ktorý v tejto časti limituje vstup návštvníkov jaskyne v závislosti na ich telesnom objeme. Prechod v kolene totiž tvorí okno 0,3 x 0,4 m. Svetlosť meandra rastie až pri m. b. 23. Polygón sa uzatvára m. bodom č. 4. pred Jedálňou.
Na prízemí dominujú mohutnejšie priestory, zväčša s vysokým, no často úzkym profilom. Sú suché a počvu tvoria takmer výhradne vysoko prašné hlinité sedimenty so sporadickými balvanmi. Partie 1. poschodia majú až na Extrém vlhké steny aj sediment. Výzdoba v jaskyni prakticky nejestvuje. Tvary sú všeobecne oblé, nádherne modelované koróziou. Prevláda biely a tmavosivý odtieň stien.

Jaskyňa Mníchova diera sa vytvorila v strednotriasových lagunárnych wettersteinských vápencoch ladinsko-kordevolského veku (sensu Mello et al. 1997, p. 90-91), ktoré vystupujú vo forme exhumovaných krasových ostrovov pôvodne poklesnutých vápencových krýh pozdĺž toku Bodvy (Liška 1994, p. 27). Tie boli z veľkej časti pôvodne prekryté košickou štrkovou formáciou resp. sedimentami pontského súvrstvia tvoreného pestrými ílmi, štrkmi a pieskami (sensu Mello 1997, p. 126). Poloha, charakter jaskyne a jej hypsometrický vzťah k priestorom blízkej Moldavskej jaskyne poukazujú pravdepodobne na ich odlišnú genézu. Kým Moldavskú jaskyňu vytvoril podľa všetkého paleotok zarezávajúcej sa Bodvy, ktorej erózna báza ležala vtedy podstatne nižšie (Kladiva 1996, p. 17), Mníchovu dieru formovali pravdepodobne malé toky pretekajúce v smere od Debrade terciérnym nadložím pontu. Determinujúce boli pri tom tektonické a litologické pomery masívu. Smer prítoku môže naznačovať i orientácia hlavných chodieb v jaskyni, ktoré paralelne sledujú smer SZ-JV. Súčasný vchod mohol byť v tomto zmysle fragmentom výverovej chodby, ktorá denudáciou zanikla. Reverzná erózia vodami Bodvy je vzhľadom na charakter jaskyne podľa nás nepravdepodobná. Charakter Moldavskej jaskyne poukazuje na to, že jaskyňa je oveľa staršia ako Mníchova diera. Superpozícia vchodov oboch jaskýň je vzhľadom k tomu inverzná v porovnaní s inými jaskyňami vo svahoch planín Slovenského krasu. Podľa Hochmutha (1999, in verb.) sa na genéze jaskyne podieľali predovšetkým stagnujúce vody. Jaskyňa komunikuje s povrchom mnohými kanálmi a bola pravdepodobne fyzicky i hydrologicky napojená na dnes už zavezený závrtovitý hltač. Podľa miestnych obyvateľov ho zaviezli pri výstavbe Moldavy. Jaskyniari z SK Neandertál sa domnievajú že zával v extréme je buď priamym dôsledkom zavážania niekdajšej, na povrch otvorenej krasovej dutiny, alebo je dôsledkom prepadnutia najvrchnejších partií jaskyne. Morfologicky patrí jaskyňa ku kategórii horizontálnych, viacnásobných priestorov s rozvetvenými partiami (sensu Bella 1995, p. 9) a z genetického hľadiska prináleží pravdepodobne k fluviokrasovým jaskynným priestorom (sensu Bella 1994, p. 9-10). Charakter priestorov je kombinovaný, feraticko-vadózny (spodné, resp. vrchné partie).

Napriek skepse viacerých jaskyniarov, ktorí v jaskyni "hosťovali", domáci kolegovia nevylučujú prepojenie s Moldavskou jaskyňou a v tomto zmysle nepovažujú Mníchovu dieru za relatívne izolovanú dutinu. Svoje aktivity chcú členovia SK Neandertál zamerať na ďalšie sondovanie v Meandri a fyzické prepojenie s Jaskyňou nad Mníchovou prekonaním závalu v komíne.

Pri odstraňovaní sedimentu boli zaznamenané osteologické (paleontologické) i archeologické nálezy a zaznamenáva sa aj výskyt recentných druhov vertebrát. Okrem iného tu bola nájdená spodná čeľusť Ursus cf. sp., odovzdaná na analýzu prostredníctvom RNDr. M. Fulína, CSc.
Keramické fragmenty patrili podľa dostupných informácií, ktoré majú miestni jaskyniari, k bukovohorskej kultúre. Bárta (1984, p. 250) jaskyňu považuje za archeologicky nádejnú a pripisuje jej kultúrno-historický význam. Bližšie údaje o osídlení jaskyne má PhMr. Gustáv Stibrányi, žiaľ pravdepodobne neboli publikované, resp. sme sa s nimi v dostupnej literatúre nestretli.
Faunisticky zvýrazňujú hodnotu jaskyne viaceré druhy chiropterofauny a to predovšetkým v období preletov, kedy stúpa abundancia Rhinolophus ferrumequinum. Okrem toho tu Š. Matis (SEO Bambi) eviduje Plecotus austriacus, Barbastella barbastellus, Rhinolophus hipposideros a Eptesicus serotinus. Tieto druhy využívajú jaskyňu i v čase zimovania.

Jaskyňa v dnešnom stave je takmer z 3/4 umelo spriechodnená odstránením sedimentov. Je typickým príkladom dutiny, ktorá reflektuje pomery v "pochovanom" krase. Jej význam zhodnocujú vyššie uvedené nálezy a jej charakter.
Za asistenciu pri zameriavaní jaskyne ďakujú merači predovšetkým Ing. Miroslavovi Bačovi (SK Neandertál), Dušanovi Vackovi (SK Drienka) a všetkým statným členom SK Neandertál, ktorí spolupracovali pri dokumentácii jaskyne. Poďakovanie vyslovujeme aj za pochopenie zo strany SMOPaJ, keďže zameranie a prieskum jaskyne boli promptne zaradené k aktuálne vykonávaným úlohám. Polygón a informácie o meraní boli spracované programom T.J.I.K.P.R. Napojenie na polygón Moldavskej jaskyne spracoval v programe ABISSO Hochmuth (1999).

BÁRTA, J.: Tretie desaťročie speleoarcheologickej činnosti archeologického ústavu SAV v Nitre (1972-1982). Slovenský kras, XXII, 1984, Osveta-MSKOP L.M., Martin-Liptovský Mikuláš, 1984
BELLA, P.: Genetické typy jaskynných priestorov Západných Karpát. Slovenský kras, XXXII, 1994, ROSA-SMOPaJ L. M., Žilina-Liptovský Mikuláš, 1994
BELLA, P.: Princípy a teoreticko-metodologické aspekty klasifikácie morfologických typov jaskýň. Slovenský kras, XXXIII, 1995, KC-SMOPaJ L. M., Žilina-Liptovský Mikuláš, 1995
ERDÖS, M: Dokumentácia a registrácia povrchových a podzemných krasových foriem Slovenského krasu. Jasovská planina. Interná správa. MSK L.M.,Košice, dec. 1975., 1975
ERDÖS, M: Súpis krasových javov v CHKO Slovenský kras. Mnscr. MVOP, Liptovský Mikuláš-Košice, 1990
HIMMEL, J.: Jeskyně a vyvěračky východní části Jasovské planiny v Jihoslovenském krasu. Kras v Československu, 1-2-1963, Spleologický klub Moravské museum Brno, Brno, 1963
HOLÚBEK, P. et BELLA, P.: Zoznam jaskýň Slovenska. Košická kotlina, Medzevská pahorkatina. SMOPaJ L. M., Liptovský Mikuláš, ver. 1999, in prep.
KLADIVA, E.: 37. Jaskyniarsky týždeň, Drienovské kúpele, Slovenský kras, 1996. Sprievodca. Speleologický klub Cassovia, 31. 7. 1996, Košice, 1996
KLADIVA, E. et al.: elektronická databáza krasových lokalít s indexom JP, Speleologický klub Cassovia, Košice, ver. 1999
LEŠINSKÝ, G.: Identifikačné karty - Medzevská pahorkatina, Jaskyňa Mníchova diera. In: Lokalizácia krasových javov na území Jasovskej planiny. PHÚ A/21, SMOPaJ, Liptovský Mikuláš (Košice), ver. 1999, in prep.
LIŠKA, M.: Povrch (Slovenského krasu). In: ROZLOŽNÍK et KARASOVÁ (ed.): CHKO BR Slovenský kras, SAŽP p.K.-S CHKO BR Slovenský kras Brzotín, Martin, 1994
MELLO, J. et al.: Geologická mapa Slovenského krasu 1:50 000. MŽP SR, GS SR, Bratislava, 1996
MELLO, J. (ed.): Vysvetlivky ku geologickej mape Slovenského krasu 1:50 000. GS SR, Vydavateľstvo D. Štúra Bratislava, Bratislava, 1997
STÁRKA, V. et BLAHA, L.: Juhoslovenský kras. Osveta, Martin, 1956
ZM 1:10 000 37-41-10. SÚGaK, Bratislava, 1973
Dokumentačné formuláre SK Drienka 1998-1999, Košice