Jaskyňa Mníchova diera leží v bezprostrednej blízkosti významnej, konečne zmapovanej Moldavskej jaskyne. Publikovanie oboch plánov s poznámkami zapláta najväčšiu dieru v dokumentácii Medzevskej pahorkatiny a urýchli jej komplexné spracovanie.
Základné údaje
Názov jaskyne: Jaskyňa Mníchova diera
Synonymá: (Pap verem /auct. Stibrányi sr., in verb./, Barát lyuk /Bárta 1984, p.250/,
Dymová jaskyňa /Erdös 1975, p.37, 1990, p.61/) IČO: JP-39 (Erdös 1975, p.37, 1990,
p.61, Kladiva et al. verzia 1999)
Nadmorská výška: 226 m n. m. (barometrický výškomer Thommen B4)
Dĺžka polygónového ťahu: 83.8 m
Celková denivelácia: 10.2 m
Rozpätie: S-J: 12.2 m, V-Z: 20.7 m
Uzavretý okruh: 1
Počet stabilizovaných meračských bodov: 27
Zamerané: banskou meracou závesnou súpravou
Prolongácia: OS Košice-Jasov, SK Neandertál-Moldava nad Bodvou
Lokalizácia
Jaskyňa sa nachádza priamo v intraviláne Moldavy nad Bodvou vo
svahu vápencovej stráne Hazalutov na západnom okraji starého mesta.
Vchod je situovaný tesne pod okrajom dnes sedimentami prikrytej krasovej
kryhy v nadm. v. 226 m n. m., v smere 267° a vzdialenosti 140 m od kóty 207 m n. m. Kóta sa nachádza priamo za areálom nemocnice (ZM 10). Súradnice jaskyne vo vlastnej sieti: (0 v SV rohu, os x východný, os y severný okraj sekčného listu ZM 10): 332 mm resp. 60 mm. Svah je porastený vzrastlými
borovicami a krovitou etážou (Lešinský verzia 1999, in prep.)
Poznámky k histórii jaskyne
Literárne údaje o jaskyni sú kusé. Plán jaskyne sme doteraz v
literárnych zdrojoch nezaznamenali. História lokality sa obmedzuje
skôr na údaje od PhMr. Gustáva Stibrányiho, ktoré sa šíria ústnym
podaním medzi miestnymi jaskyniarmi. Jaskyňu údajne v minulosti
obýval premonštrátsky mních, z čoho vznikolo i maďarské pomenovanie
Pap verem - Mníchova diera. V literatúre sa zmienka o jaskyni
objavuje v turistickom sprievodcovi (Stárka et Blaha 1956, p.
28) a rovnako bez bližších údajov aj v českej speleologickej
literatúre (Himmel 1963, p. 14). Pravdepodobne miestneho pôvodu je
názov Barát lyuk (Bárta 1984, p. 250). Erdös (1975, p. 37-38)
mylne podáva názov jaskyne - Dymová a hoci Mníchovu dieru jednoducho,
ale dobre lokalizuje, popis priestorov z neznámych dôvodov
patrí skutočnej Dymovej jaskyni (Füst lyuk resp. Tinta füzö).
Neskôr (Erdös 1990, p. 61) udáva opravené údaje a napriek informáciám
o objave ďalších, dovtedy neznámych partií, odvoláva sa na
pôvodnú dĺžku jaskyne 22 m. Holúbek et Bella (verzia 1999, in
prep.) uvádza už dĺžku jaskyne 60 m a hĺbku 24 m /Erdös 1990, p.
61/ (dnes neaktuálna, asi komín nad Zrúteným dómom - studňa /dnes
zasypaná/).
Postupnosť prolongačných prác
Pôvodný ťah jaskyne (známe priestory do roku 1987) siahal po Jedáleň a zahŕňal i časť Meandra. V roku 1987 sa o jaskyňu začali
zaujímať jaskyniari z vtedajšej OS Košice-Jasov. Pustili sa do
prolongačných prác prehlbovaním dnes už zasypanej "studne" (vtedy
cca - 6-8 m), pričom otvorili dnes zasypanú Komáriu sieň ako aj
kapsy na Meander. Odstránením závalu odkryli i priestory Jedálne .
Práve Jedáleň sa stala východiskovým bodom, odkiaľ v roku 1990
prenikli Spojovacím komínom na 1. poschodie do Zrúteného dómu.
Tieto partie nedosahovali pre mocnosť sedimentov svetlosť ani 1,
5 m. Takmer celý dóm bol následne sedimentov umelo zbavený. Za
balvanom (Extrém) sa neskôr ukončili všetky práce kvôli kritickosti
priestorov tvorených takmer výhradne mohutným závalom nevyjasnenej
genézy. Pracovná aktivita sa koncentrovala do Meandra,
ktorý bol takmer v celom profile vyplnený sedimentami a výška
k stropu dosahovala cca iba 0,3 m. Dnes je Meander spriechodnený.
V roku 1992 sa prepojili priestory Extrému a Meandra, čím sa
vlastne vytvoril uzavretý okruh. Ochranný uzáver vo vchode bol
osadený v roku 1993 a mal zabrániť poškodeniu jaskyne i ohrozeniu
zdravia miestnych obyvateľov. Prvý náčrt už "vykopanej" jaskyne
vyhotovil v roku 1992 Kamil Bukovský a odovzdal ho P. Bellovi zo
SMOPaJ v Liptovskom Mikuláši.
Popis priestorov jaskyne
Jaskyňa má zatiaľ dve podlažia a s povrchom komunikuje závalom
znepriechodnenými komínmi. Do jaskyne sa vstupuje cez ochranné
mreže. Vstupná chodba má dostatočnú svetlosť pre vzpriamenú
chôdzu a vetví sa za m. b. 2, kde sa nachádza mohutný výstupok
obkorodovaného masívu. Vetva medzi m. b. 25-27 (Hniezdo) má meandrovitý
charakter, jemne stúpa, pričom sa v závere zužuje a uzatvára
koncovým balvanovitým závalom. Výška stropu ku koncu chodby
vzhľadom k počve rastie. Najmohutnejším priestorom je Veľký komín,
ktorý tvorí vyše 6 m vysoký dómovitý priestor zakončený komínom
prepojeným s povrchom. Pôvodný ráz tejto časti je modifikovaný -
pôvodná studňa je dnes zasypaná. Za ňou sa jaskyňa opäť
vetví na vetvu Jedálne a vetvu Meandra. Ústredným priestorom
"prízemia" je Jedáleň, na ktorej sa korozívne procesy uplatnili
asi najviac. Spojovacím komínom , ktorý je klasicky obojsmerne
zleziteľný, je Jedáleň prepojená z 1. poschodím - tzv. Zrúteným
dómom. Z neho vybiehajú dve slepé vetvy (Jarkina chodba, Slepá
chodba) uzavreté sedimentami. Charakter l. poschodia spestrujú
dva komínovité chodby (Biele komíny I. a II.) a predovšetkým partie
Za balvanom (Extrém), ktoré sú vytvorené v mohutnom závale
blokov. Tu sa nachádza pri m. b. 17 úzke prepojenie vetvy Meandra
a 1. poschodia. Až po m. b. 18 tvorí strop úzkej, prudko klesajúcej
chodby opäť zával. Tá sa takmer pravouhlo stáča do samotného
Meandra, ktorý v tejto časti limituje vstup návštvníkov jaskyne
v závislosti na ich telesnom objeme. Prechod v kolene totiž tvorí
okno 0,3 x 0,4 m. Svetlosť meandra rastie až pri m. b. 23. Polygón
sa uzatvára m. bodom č. 4. pred Jedálňou.
Na prízemí dominujú mohutnejšie priestory, zväčša s vysokým,
no často úzkym profilom. Sú suché a počvu tvoria takmer výhradne
vysoko prašné hlinité sedimenty so sporadickými balvanmi. Partie
1. poschodia majú až na Extrém vlhké steny aj sediment. Výzdoba
v jaskyni prakticky nejestvuje. Tvary sú všeobecne oblé, nádherne
modelované koróziou. Prevláda biely a tmavosivý odtieň stien.
Poznámky ku geológii, geomorfológii a genéze jaskyne
Jaskyňa Mníchova diera sa vytvorila v strednotriasových lagunárnych
wettersteinských vápencoch ladinsko-kordevolského veku (sensu
Mello et al. 1997, p. 90-91), ktoré vystupujú vo forme exhumovaných
krasových ostrovov pôvodne poklesnutých vápencových krýh
pozdĺž toku Bodvy (Liška 1994, p. 27). Tie boli z veľkej časti
pôvodne prekryté košickou štrkovou formáciou resp. sedimentami
pontského súvrstvia tvoreného pestrými ílmi, štrkmi a pieskami
(sensu Mello 1997, p. 126). Poloha, charakter jaskyne a jej
hypsometrický vzťah k priestorom blízkej Moldavskej jaskyne poukazujú
pravdepodobne na ich odlišnú genézu. Kým Moldavskú jaskyňu
vytvoril podľa všetkého paleotok zarezávajúcej sa Bodvy, ktorej
erózna báza ležala vtedy podstatne nižšie (Kladiva 1996, p. 17),
Mníchovu dieru formovali pravdepodobne malé toky pretekajúce
v smere od Debrade terciérnym nadložím pontu. Determinujúce boli
pri tom tektonické a litologické pomery masívu. Smer prítoku môže
naznačovať i orientácia hlavných chodieb v jaskyni, ktoré paralelne
sledujú smer SZ-JV. Súčasný vchod mohol byť v tomto zmysle
fragmentom výverovej chodby, ktorá denudáciou zanikla. Reverzná
erózia vodami Bodvy je vzhľadom na charakter jaskyne podľa nás
nepravdepodobná. Charakter Moldavskej jaskyne poukazuje na to, že
jaskyňa je oveľa staršia ako Mníchova diera. Superpozícia vchodov
oboch jaskýň je vzhľadom k tomu inverzná v porovnaní s inými jaskyňami
vo svahoch planín Slovenského krasu. Podľa Hochmutha
(1999, in verb.) sa na genéze jaskyne podieľali predovšetkým
stagnujúce vody. Jaskyňa komunikuje s povrchom mnohými kanálmi
a bola pravdepodobne fyzicky i hydrologicky napojená na dnes už
zavezený závrtovitý hltač. Podľa miestnych obyvateľov ho zaviezli
pri výstavbe Moldavy. Jaskyniari z SK Neandertál sa domnievajú že
zával v extréme je buď priamym dôsledkom zavážania niekdajšej, na
povrch otvorenej krasovej dutiny, alebo je dôsledkom prepadnutia
najvrchnejších partií jaskyne. Morfologicky patrí jaskyňa ku kategórii
horizontálnych, viacnásobných priestorov s rozvetvenými
partiami (sensu Bella 1995, p. 9) a z genetického hľadiska prináleží
pravdepodobne k fluviokrasovým jaskynným priestorom (sensu
Bella 1994, p. 9-10). Charakter priestorov je kombinovaný,
feraticko-vadózny (spodné, resp. vrchné partie).
Perpektívy
Napriek skepse viacerých jaskyniarov, ktorí v jaskyni "hosťovali",
domáci kolegovia nevylučujú prepojenie s Moldavskou jaskyňou
a v tomto zmysle nepovažujú Mníchovu dieru za relatívne izolovanú
dutinu. Svoje aktivity chcú členovia SK Neandertál zamerať na
ďalšie sondovanie v Meandri a fyzické prepojenie s Jaskyňou nad
Mníchovou prekonaním závalu v komíne.
Poznámky k nálezom
Pri odstraňovaní sedimentu boli zaznamenané osteologické (paleontologické)
i archeologické nálezy a zaznamenáva sa aj výskyt recentných druhov
vertebrát. Okrem iného tu bola nájdená spodná čeľusť
Ursus cf. sp., odovzdaná na analýzu prostredníctvom RNDr. M. Fulína, CSc.
Keramické fragmenty patrili podľa dostupných informácií,
ktoré majú miestni jaskyniari, k bukovohorskej kultúre. Bárta
(1984, p. 250) jaskyňu považuje za archeologicky nádejnú a pripisuje
jej kultúrno-historický význam. Bližšie údaje o osídlení
jaskyne má PhMr. Gustáv Stibrányi, žiaľ pravdepodobne neboli publikované,
resp. sme sa s nimi v dostupnej literatúre nestretli.
Faunisticky zvýrazňujú hodnotu jaskyne viaceré druhy chiropterofauny
a to predovšetkým v období preletov, kedy stúpa
abundancia Rhinolophus ferrumequinum. Okrem toho tu Š. Matis (SEO
Bambi) eviduje Plecotus austriacus, Barbastella barbastellus,
Rhinolophus hipposideros a Eptesicus serotinus. Tieto druhy
využívajú jaskyňu i v čase zimovania.
Záver
Jaskyňa v dnešnom stave je takmer z 3/4 umelo spriechodnená odstránením
sedimentov. Je typickým príkladom dutiny, ktorá reflektuje pomery v "pochovanom"
krase. Jej význam zhodnocujú vyššie uvedené nálezy a jej charakter.
Za asistenciu pri zameriavaní jaskyne ďakujú merači
predovšetkým Ing. Miroslavovi Bačovi (SK Neandertál), Dušanovi
Vackovi (SK Drienka) a všetkým statným členom SK Neandertál,
ktorí spolupracovali pri dokumentácii jaskyne. Poďakovanie vyslovujeme
aj za pochopenie zo strany SMOPaJ, keďže zameranie a prieskum jaskyne
boli promptne zaradené k aktuálne vykonávaným úlohám.
Polygón a informácie o meraní boli spracované programom
T.J.I.K.P.R. Napojenie na polygón Moldavskej jaskyne spracoval
v programe ABISSO Hochmuth (1999).
Literatúra a použité podklady
BÁRTA, J.: Tretie desaťročie speleoarcheologickej činnosti archeologického ústavu SAV v Nitre (1972-1982). Slovenský kras, XXII, 1984, Osveta-MSKOP L.M., Martin-Liptovský Mikuláš, 1984
BELLA, P.: Genetické typy jaskynných priestorov Západných Karpát. Slovenský kras, XXXII, 1994, ROSA-SMOPaJ L. M., Žilina-Liptovský Mikuláš, 1994
BELLA, P.: Princípy a teoreticko-metodologické aspekty klasifikácie morfologických typov jaskýň. Slovenský kras, XXXIII, 1995, KC-SMOPaJ L. M., Žilina-Liptovský Mikuláš, 1995
ERDÖS, M: Dokumentácia a registrácia povrchových a podzemných krasových foriem Slovenského krasu. Jasovská planina. Interná správa. MSK L.M.,Košice, dec. 1975., 1975
ERDÖS, M: Súpis krasových javov v CHKO Slovenský kras. Mnscr. MVOP, Liptovský Mikuláš-Košice, 1990
HIMMEL, J.: Jeskyně a vyvěračky východní části Jasovské planiny v Jihoslovenském krasu. Kras v Československu, 1-2-1963, Spleologický klub Moravské museum Brno, Brno, 1963
HOLÚBEK, P. et BELLA, P.: Zoznam jaskýň Slovenska. Košická kotlina, Medzevská pahorkatina. SMOPaJ L. M., Liptovský Mikuláš, ver. 1999, in prep.
KLADIVA, E.: 37. Jaskyniarsky týždeň, Drienovské kúpele, Slovenský kras, 1996. Sprievodca. Speleologický klub Cassovia, 31. 7. 1996, Košice, 1996
KLADIVA, E. et al.: elektronická databáza krasových lokalít s indexom JP, Speleologický klub Cassovia, Košice, ver. 1999
LEŠINSKÝ, G.: Identifikačné karty - Medzevská pahorkatina, Jaskyňa Mníchova diera. In: Lokalizácia krasových javov na území Jasovskej planiny. PHÚ A/21, SMOPaJ, Liptovský Mikuláš (Košice), ver. 1999, in prep.
LIŠKA, M.: Povrch (Slovenského krasu). In: ROZLOŽNÍK et KARASOVÁ (ed.): CHKO BR Slovenský kras, SAŽP p.K.-S CHKO BR Slovenský kras Brzotín, Martin, 1994
MELLO, J. et al.: Geologická mapa Slovenského krasu 1:50 000. MŽP SR, GS SR, Bratislava, 1996
MELLO, J. (ed.): Vysvetlivky ku geologickej mape Slovenského krasu 1:50 000. GS SR, Vydavateľstvo D. Štúra Bratislava, Bratislava, 1997
STÁRKA, V. et BLAHA, L.: Juhoslovenský kras. Osveta, Martin, 1956
ZM 1:10 000 37-41-10. SÚGaK, Bratislava, 1973
Dokumentačné formuláre SK Drienka 1998-1999, Košice